September 2012, piatok:
Zavolal som ju na jej prvú tančiareň. Nový kurz kizomby sa mal začať až o mesiac. Za tých vyše 60 minút, počas ktorých sme deň predtým sledovali jeden tréning (jej prvý živý kontakt kizombou) som ju naučil iba základný krok a otočku. Usadili sme sa, objednali si víno, sledovali prvé páry, ktoré sa odhodlali na parket. Pôvodne som si s ňou chcel iba chvíľu posedieť, aby nasala atmosféru tančiarne. Vedel som, že sa jej to bude páčiť. Spýtal som sa jej, či by si nechcela zatancovať. Tou otázkou som spustil sled udalostí, ktoré mi pozitívne obohatili život.
Vošli sme do kizombovej sály. Milujem okamih, keď začujem tú hudbu nahlas. Chytil som ju okolo pása, ona si dala ruku okolo mňa a začali sme sa jemne vlniť. Po pár minútach som prvýkrát, odkedy som začal tancovať (pár mesiacov), spontánne zmenil držanie. Moja ľavá ruka prešla zo štandardného miesta hore plynulým poloblúkom smerom dole. Je to trochu uvoľnenejšie. Veľmi príjemne som sa s ňou cítil, hoci sme robili len základ, stále dokola. Stačilo by mi to, ale začal som vymýšľať. Skúšal som relatívne ľahké veci, no pre ňu neznáme. Reagovala okamžite, plynule. Bolo to ako riadiť auto, na ktorom človek jazdí niekoľko rokov každý deň. Nerozmýšľal som, iba som viedol a všetko šlo plynule, vôbec som ju na sebe necítil, hýbala sa v harmónii so mnou. Bol to neskutočný pocit. Nikdy pred tým večerom som sa tak nevznášal. Pritiahol som ju k sebe bližšie, ona sa tiež privinula. Nechcel som skončiť. Bola to kombinácia zmyselnej hudby a intímneho tanca so ženou, po ktorej som túžil. Pretancovali sme nakoniec asi 3 hodiny a odvtedy tancujeme jak na parkete, tak aj mimo neho.
Niekoľko mesiacov skôr:
Kamarátka Peťa ma zobrala na tančiareň. Vraj sa mi to zapáči a presvedčí, aby som začal s nejakým kurzom. Ona je tanečník samouk, tanec jej pomáha hlavne psychicky. Pobyt na parkete je pre ňu ako let albatrosa. Zavrie oči a nechá sa unášať partnerom, uniká z reality. Je fascinujúce vidieť ju pri tanci doslova lietať. Tiež som chcel vedieť tak lietať.
Hrali salsu. Bolo zábavné sledovať, ako sa tí ľudia produkujú jednu otočku za druhou za doprovodu živelnej kubánskej muziky. Potom ale prišla zmena. Začali hrať niečo pomalšie, elektronické perkusie, pomalé tuc-tuc a do toho (zväčša) portugalský spev. Texty o milovaní, láske, nevere, sexe. Salsová veselica sa vytratila spolu s kubánskymi trubkármi a razom všetci pôsobili ako zamilované páriky. Prišlo mi to ako stredoškolský slaďák, keď sa baby ovinuli okolo chalanov a tí si to patrične užívali. S tým rozdielom, že tu nešlo iba o hompáľanie sa dookola, ale malo to aj svoje kroky. Spýtal som sa Peti, čo je to za tanec a či sa na to dá prihlásiť. Usmiala sa a dala mi krátke intro do kizomby. Potom mi stačilo vidieť, čo tanečníci vyvádzali na parkete. Ak ma pamäť neklame, bol tam aj exotický pár z Afriky. Ako som sa neskôr dozvedel, boli to súrodenci, ktorí kurz kizomby vedú . Na parkete vyzerali neskutočne dobre. Nie nadarmo sú obaja pôvodom z Angoly, odkiaľ kizomba pochádza.
Obaja sú aj skvelí inštruktori. Sú príjemní, úprimní a prísni zároveň. Dril dril dril, nič iné, radšej aj 10krát to isté, len aby sa nám to dostalo do krvného obehu. A aj tak sa k nám dostane poznámka, že darmo, aj tak nemáme africkú krv. :) Neviem to opísať, ale v ich prístupe cítiť odlišnú mentalitu a mne osobne sa to veľmi páči.
Vyskúšať jeden kurz nie je na zahodenie. Pri najhoršom spozná človek nových ľudí v príjemnom prostredí. Či už to bude salsa, bachata, kizomba, merenge, samba, čača, na tom nezáleží. Je to únik z reality, fyzicky je to ako šport, no môže sa pri tom spoločensky popíjať. A v hĺbke noci, keď je hlavným jazykom reč tela, sa môžu udiať zázračné veci...